Ekonomika rastie, ale podnikateľská dôvera je nízka. Prečo firmy ekonomike neveria?

Rozhodovanie o investíciách bolo pre podniky vždy spojené s neistotou. Firma nikdy presne nevie, aký bude budúci dopyt, ako sa zmenia ceny vstupov alebo či sa nová výrobná kapacita skutočne využije. V súčasnom prostredí je však počet premenných, ktoré musí vedenie podniku zohľadniť, nezvyčajne vysoký. K pomalému rastu európskej ekonomiky sa pridávajú geopolitické konflikty, volatilné ceny energií, rastúca konkurencia z Ázie a časté zmeny daňových, environmentálnych či administratívnych pravidiel. Investícia, ktorá dnes vyzerá ako príležitosť na rast, sa preto môže v priebehu niekoľkých rokov zmeniť na drahú kapacitu, pre ktorú firma nenájde dostatočný odbyt. Vyčkávanie však tiež nie je bez rizika. Podnik, ktorý príliš dlho odkladá modernizáciu, môže zaostať v produktivite, technológiách aj schopnosti cenovo konkurovať. Slovenské firmy sa tak ocitajú medzi dvoma nepríjemnými možnosťami: investovať v prostredí, ktoré nedokážu spoľahlivo predvídať, alebo neinvestovať a sledovať, ako sa ich konkurenčná pozícia postupne zhoršuje.

Práve tento konflikt pomáha vysvetliť zdanlivý paradox slovenského podnikateľského prostredia. Firmy svoje investície úplne nezastavili, no ich dôvera v ďalší vývoj výrazne oslabila.

Podľa investičného prieskumu Európskej investičnej banky investovalo v poslednom sledovanom období 88 % slovenských podnikov, približne rovnako ako v priemere Európskej únie. Na prvý pohľad by sa preto mohlo zdať, že podnikateľský sektor zostáva aktívny a budúceho vývoja sa výraznejšie neobáva.

Pri pohľade na investičné očakávania však vzniká odlišný obraz. Firmy síce pokračujú v rozbehnutých projektoch, no výrazne menej z nich plánuje objem investícií ďalej zvyšovať. Nejde pritom o skutočný rozpor. Podnik nemôže prestať investovať zo dňa na deň. Musí nahrádzať zastarané zariadenia, udržiavať výrobu, spĺňať nové požiadavky a reagovať na rastúce prevádzkové náklady. Veľká časť dnešných investícií preto nie je prejavom expanzie, ale snahou zachovať existujúcu výkonnosť.

Opatrnosť podnikov však nevzniká vo vákuu. Aby sme pochopili, prečo firmy očakávajú slabší vývoj, musíme sa pozrieť aj na zdroje rastu slovenskej ekonomiky a na to, prečo postupne strácajú silu.

Prečo Slovensko rastie pomaly? Môže za to situácia v Nemecku?

Slabý výkon nemeckej ekonomiky je pre Slovensko vážnym problémom. Nemecko patrí medzi našich najvýznamnejších obchodných partnerov a spomalenie jeho priemyslu sa rýchlo premieta do objednávok slovenských výrobcov, využitia kapacít aj investičných plánov. Bolo by však príliš jednoduché vysvetliť pomalý rast Slovenska iba vývojom za hranicami. Podobnému prostrediu čelia aj ďalšie priemyselné ekonomiky v regióne. Napriek tomu rastú rozdielnym tempom. To naznačuje, že časť problému sa nachádza aj v spôsobe, akým je postavená slovenská ekonomika a aký typ hodnoty v nej vzniká.

Slovensko bolo počas uplynulých desaťročí úspešné v priťahovaní zahraničných výrobných investícií. Automobilový priemysel, elektrotechnika, strojárstvo a nadväzujúce dodávateľské siete vytvorili tisíce pracovných miest, zvýšili export a priniesli moderné výrobné procesy. Silný priemysel je významnou konkurenčnou výhodou krajiny. Závislosť od neho je však slabinou.

Rozdiel medzi týmito dvoma tvrdeniami je dôležitý. Výhodou je mať rozvinuté výrobné kapacity, kvalifikovaných pracovníkov, dodávateľské siete a priemyselnú infraštruktúru. Rizikom je situácia, keď je veľká časť ekonomiky naviazaná na rozhodnutia niekoľkých zahraničných spoločností a na technológie, ktoré vznikajú mimo krajiny.

Slovensko vo veľkej miere preberá technológie vyvinuté v zahraničí a následne ich používa vo výrobe. Menej často sa podieľa na ich samotnom vývoji, vlastníctve duševného majetku, tvorbe značky alebo strategickom rozhodovaní o budúcnosti produktu. Práve v týchto častiach hodnotového reťazca pritom vzniká podstatná časť pridanej hodnoty. Problémom preto nie je to, že na Slovensku vyrábame automobily alebo priemyselné komponenty. Problémom je, že príliš často vyrábame to, čo bolo navrhnuté inde, podľa objednávky a technických požiadaviek, ktoré vznikli mimo Slovenska. Domáce podniky sa sústreďujú na spoľahlivé dodanie požadovaného výrobku, no menej často vlastnia konečný produkt, technológiu alebo značku.

Takýto model môže fungovať veľmi dobre, pokiaľ je Slovensko nákladovo konkurencieschopné a zahraničné materské spoločnosti ďalej rozširujú výrobu. Je však zraniteľný v čase, keď rastú mzdy, energie a regulačné náklady a zároveň sa zvyšuje tlak zo strany výrobcov z Ázie. Slovenské firmy potom nemusia prehrávať preto, že by po ich výrobkoch neexistoval dopyt. Dopyt môže byť stále prítomný, no zákazník alebo zahraničná materská spoločnosť ho presmeruje k výrobcovi, ktorý dokáže ponúknuť nižšiu cenu, vyššiu kvalitu, vlastnú technológiu alebo rýchlejšiu inováciu.

Najväčšie riziko preto nespočíva iba v spomalení exportu. Spočíva v tom, že slovenské podniky zostanú uviaznuté v častiach výroby, kde sa súťaží najmä cenou a efektivitou, zatiaľ čo vývoj, značka, softvér a obchodné rozhodovanie zostanú v zahraničí. OECD zároveň dlhodobo upozorňuje, že približovanie Slovenska k vyspelejším ekonomikám sa spomalilo a ďalší rast bude závisieť od produktivity, inovácií, zručností a lepšieho podnikateľského prostredia.

Prečo na Slovensku vzniká menšia časť pridanej hodnoty?

Jednou zo slabín slovenského ekonomického modelu je obmedzená schopnosť prenášať prínosy zahraničných investícií do širšej domácej ekonomiky. Zahraniční investori prinášajú kapitál, moderné výrobné technológie, pracovné miesta a prístup na exportné trhy. Často zároveň dosahujú vyššiu produktivitu než domáce podniky a predstavujú dôležitú súčasť slovenskej priemyselnej základne. Ich dlhodobý prínos je však väčší vtedy, keď sa okolo nich rozvíjajú domáci dodávatelia, výskumné kapacity, technologické firmy a kvalifikované profesie. Ak vývoj produktov, vlastníctvo duševného majetku a strategické rozhodovanie zostávajú prevažne v zahraničných centrálach, na Slovensku sa sústreďuje najmä výrobná časť hodnotového reťazca, zatiaľ čo časť činností s najvyššou pridanou hodnotou vzniká inde. Rozhodujúcou otázkou preto nie je, či Slovensko zahraničné investície potrebuje, ale do akej miery ich dokáže využiť na budovanie vlastných technologických, výskumných a podnikateľských kapacít tak, aby sme nekonkurovali len nízkymi výrobnými nákladmi.

Druhou slabinou je nedostatočné prepojenie výskumu s podnikateľským prostredím. Slovensko má technické školy, výskumníkov aj schopných inovátorov, no cesta od nápadu k produktu a od produktu k medzinárodne úspešnej firme zostáva komplikovaná. Európsky inovačný rebríček radí Slovensko medzi rozvíjajúcich sa inovátorov a jeho inovačná výkonnosť dosahuje len približne 62,6 % priemeru Európskej únie.

Treťou slabinou je nízka schopnosť domácich značiek presadiť sa na zahraničných trhoch. Niektoré firmy majú kvalitný produkt, ale zlyhajú pri marketingu, distribúcii alebo budovaní obchodnej siete. Iné síce zvládnu predaj, no ich riešenie nie je dostatočne odlíšené a technologicky silné na to, aby uspelo v medzinárodnej konkurencii.

Prekážkou preto často nie je iba technická úroveň produktu alebo samotná schopnosť predávať. Slabina vzniká v prepojení vývoja, financovania, marketingu a distribúcie. Firma môže mať kvalitné riešenie, no bez kapitálu a prístupu na zahraničné trhy ho nedokáže rozšíriť. Iná firma môže zvládnuť predaj, ale bez dostatočne odlíšeného produktu si svoju pozíciu dlhodobo neudrží. Kvalitná technológia bez distribúcie sa nestane úspešným produktom. Silný marketing bez kvalitného a odlíšeného riešenia zase nedokáže vytvárať dlhodobú hodnotu. Nový rastový model preto nemusí znamenať odklon od priemyslu. Mal by znamenať jeho rozšírenie o technologickú a vlastnícku vrstvu, ktorá dnes často chýba. Samozrejme, perspektívu nemajú automaticky všetky moderné technológie. Pre malú ekonomiku má zmysel sústrediť sa najmä na oblasti, ktoré nadväzujú na existujúce výrobné schopnosti, majú medzinárodný dopyt a umožňujú domácim firmám vlastniť väčšiu časť technológie alebo produktu.

Slovensko má priestor budovať vlastné kapacity v energetike, dátových službách, kybernetickej bezpečnosti, obrannom priemysle a špecializovanom strojárstve. Prirodzené prepojenie s existujúcou priemyselnou základňou majú aj robotika a drony, ktorých rozvoj prichádza s boomom okolo umelej inteligencie. Práve tieto oblasti môžu využiť to, čo už krajina má: výrobné skúsenosti, technické profesie, priemyselných zákazníkov a rozsiahle dodávateľské siete. Rozdiel by bol v tom, že väčšia časť technológie, vývoja a vlastníctva by zostávala doma. Slovensko teda nepotrebuje priemysel nahradiť. Potrebuje z neho získať väčšiu časť hodnoty.

Ak bude krajina iba preberať zahraničné technológie a podľa nich vyrábať, zostane závislá od rozhodnutí prijímaných inde. Ak však dokáže popri výrobe rozvíjať vlastný výskum, technológie, značky a obchodné siete, môže sa priemyselná závislosť postupne meniť na skutočnú konkurenčnú výhodu.

Čo môže situáciu zmeniť?

Zmena rastového modelu nebude výsledkom jedného opatrenia ani podpory jedného vybraného odvetvia. Vyžaduje si súčasné zlepšenie podmienok na strane štátu, výskumného prostredia aj samotných podnikov. Pre štát je základom predvídateľnejšie podnikateľské prostredie. Firmy sa dokážu prispôsobiť aj náročnejším pravidlám, ak ich poznajú dostatočne vopred a môžu ich zahrnúť do svojich investičných plánov. Časté zmeny daní, poplatkov a regulačných povinností však zvyšujú riziko a prirodzene podporujú vyčkávanie.

Rovnako dôležité je, aby verejná podpora nesmerovala iba k prilákaniu ďalšej výrobnej kapacity. Väčší význam môže mať prepájanie existujúcich investorov s domácimi dodávateľmi, univerzitami a technologickými firmami. Cieľom by nemalo byť len to, aby sa na Slovensku vyrábalo viac, ale aby sa tu vo väčšej miere vyvíjali produkty, vlastnili technológie a vznikali firmy schopné samostatne expandovať. Samotné podniky však nemôžu čakať, kým sa podmienky úplne zmenia. V období pomalého rastu a neistoty majú najväčší význam investície, ktoré zvyšujú produktivitu, znižujú spotrebu energie, automatizujú procesy alebo rozširujú prístup na zahraničné trhy. Menej bezpečné sú projekty založené iba na predpoklade, že domáci dopyt bude automaticky rásť. Pre firmy je preto dôležité vedieť rozlíšiť medzi opatrnosťou a nečinnosťou. Odmietnuť neprimerane rizikový projekt môže byť rozumné. Dlhodobo odkladať modernizáciu, digitalizáciu alebo vývoj vlastného produktu však znamená prenechávať priestor konkurencii.

Opatrnosť sama osebe rast nevytvorí

Nízka podnikateľská dôvera na Slovensku nie je iba výsledkom zlej nálady. Odráža pomalý rast, geopolitické riziká, neisté pravidlá, drahšie vstupy a rastúcu konkurenciu. Obavy firiem preto majú reálny základ. Zároveň však platí, že ekonomika nemôže zrýchliť, pokiaľ budú podniky, štát aj investori iba čakať na priaznivejšie podmienky. Úplná istota nepríde a riziká z podnikateľského rozhodovania nezmiznú. Slovensko nepotrebuje opustiť priemysel ani odmietnuť zahraničné investície. Potrebuje na svojej existujúcej výrobnej základni vybudovať viac vlastného výskumu, technológií, produktov, značiek a obchodných schopností.

Rozhodujúca otázka preto neznie iba tak, či bude slovenská ekonomika v nasledujúcom roku rásť o jedno alebo dve percentá. Dôležitejšie je, aký typ rastu dokáže vytvárať a koľko hodnoty z neho zostane v domácich podnikoch.

Slovenské firmy stoja pred nepríjemnou voľbou: investovať v neistom prostredí alebo riskovať ďalšie zaostávanie. Riešením nie je bezhlavá expanzia ani nekonečné vyčkávanie. Je ním selektívne investovanie do produktivity, technológií a schopností, ktoré zvyšujú konkurencieschopnosť bez ohľadu na to, či ekonomické oživenie príde o rok alebo neskôr.