Uhlíková stopa dodávateľov: prečo sa tlak prenesie aj na menšie firmy?

V predchádzajúcom blogu sme sa venovali tomu, prečo ESG ako nálepka stráca časť svojej popularity. Ukázali sme, že odpor voči ESG nevzniká iba z ideológie, ale aj z praktických obáv: z administratívy, návratnosti investícií, cien energií a straty konkurencieschopnosti. Zároveň však platí, že niektoré oblasti spájané s udržateľnosťou budú mať čoraz konkrétnejší dopad na každodenné fungovanie firiem. Najmä tam, kde sa dotýkajú nákladov, energie, dodávateľov, financovania a schopnosti udržať si zákazky.

Druhý diel série sa preto pozerá na jednu z najpraktickejších oblastí: uhlíkovú stopu dodávateľov. Na prvý pohľad sa môže zdať, že táto téma sa týka najmä veľkých firiem. Tie majú povinnosti, reporty, oddelenia udržateľnosti a kapacity na zber údajov. Menšie firmy si preto často môžu povedať, že ESG reporting nie je ich problém.

Lenže v praxi to nemusí byť také jednoduché. Mnohé menšie a stredné podniky síce nemusia byť priamo povinné zverejňovať rozsiahle správy o udržateľnosti, no môžu dodávať firmám, ktoré túto povinnosť majú. Vtedy sa z ESG nestáva zákonná povinnosť malej firmy, ale obchodná požiadavka jej zákazníka.

Tlak nepríde iba zo zákona, ale cez obchodné vzťahy

Predstavme si menšiu strojársku firmu, ktorá dodáva komponenty veľkému výrobcovi. Sama nemusí písať rozsiahly ESG report. No jej zákazník môže potrebovať vedieť, aké materiály používa, koľko energie spotrebuje, či má environmentálne certifikácie, ako nakladá s odpadom alebo či vie doložiť základné údaje o svojej prevádzke.

Z pohľadu veľkej firmy to nie je zvedavosť. Je to súčasť jej vlastného reportingu, riadenia rizík a komunikácie so zákazníkmi, bankami alebo investormi. Veľká firma totiž nefunguje izolovane. Jej výsledný produkt v sebe obsahuje aj vstupy od dodávateľov: materiály, diely, dopravu, služby, energiu a procesy, ktoré prebehli mimo jej vlastnej prevádzky. Ak chce veľká firma poznať celkový dopad svojho produktu, nemôže sa pozerať iba na vlastnú prevádzku. Musí vedieť, čo sa deje aj u dodávateľov.

Čo znamená uhlíková stopa dodávateľa

Uhlíková stopa dodávateľa zjednodušene ukazuje, aké emisie vznikajú pri výrobe produktu, poskytovaní služby alebo pri fungovaní firmy, ktorá je súčasťou dodávateľského reťazca.

Najčastejšie sa pri tom hovorí o troch skupinách emisií.
Prvou sú priame emisie firmy. Tie vznikajú napríklad pri spaľovaní plynu vo výrobe, prevádzke vlastných kotlov, pecí alebo firemných vozidiel.
Druhou skupinou sú emisie z nakúpenej energie. Firma nemusí sama vyrábať elektrinu, no jej spotreba má určitú uhlíkovú stopu podľa toho, z akých zdrojov elektrina pochádza.
Treťou skupinou sú emisie v dodávateľskom reťazci. Sem môžu patriť nakúpené materiály, doprava, odpady, používanie výrobku zákazníkom alebo ďalšie časti životného cyklu produktu.

Práve tretia skupina je pre menšie firmy kľúčová. To, čo je pre jedného dodávateľa jeho vlastná spotreba energie alebo materiálu, môže byť pre veľkého zákazníka súčasťou jeho dodávateľskej uhlíkovej stopy. Inými slovami: menšia firma nemusí byť priamo regulovaná, ale jej údaje môžu byť potrebné pre niekoho, kto regulovaný je.

Prečo veľké firmy budú chcieť údaje od dodávateľov

Dôvodov je viac.
Prvým je regulácia. Veľké firmy, ktoré podliehajú pravidlám udržateľnostného reportingu, potrebujú zbierať údaje o svojich environmentálnych a sociálnych dopadoch. Časť týchto údajov vzniká priamo v ich prevádzke, no časť je naviazaná na dodávateľský reťazec.
Druhým dôvodom je obchod. Veľký odberateľ môže chcieť porovnať dodávateľov nielen podľa ceny, kvality a dodacích lehôt, ale aj podľa energetickej náročnosti, emisií, environmentálnych rizík alebo schopnosti doložiť údaje.
Tretím dôvodom je financovanie. Banky a investori sa môžu čoraz viac zaujímať o to, či firma rozumie svojim rizikám, energetickej náročnosti a závislostiam v dodávateľskom reťazci. Neznamená to, že každá firma s vyššími emisiami automaticky stratí prístup ku kapitálu. Znamená to však, že údaje o udržateľnosti sa môžu stať súčasťou širšieho hodnotenia firmy.
Štvrtým dôvodom je reputácia. Ak veľká firma komunikuje klimatické ciele alebo záväzky voči zákazníkom, nechce mať v dodávateľskom reťazci slabé miesto, ktoré nevie vysvetliť. Dodávateľ, ktorý nemá základné údaje alebo nedokáže odpovedať na jednoduchý dotazník, môže byť vnímaný ako rizikovejší.

Tento prenos požiadaviek z veľkých firiem na dodávateľov si uvedomuje aj európska regulácia. Ak majú veľké firmy získavať údaje od svojich dodávateľov, vzniká riziko, že menšie podniky budú zahltené množstvom rôznych dotazníkov a požiadaviek. Každý veľký odberateľ sa môže pýtať trochu inak, v inom formáte a s inou mierou detailu. Práve preto vznikajú aj zjednodušené dobrovoľné štandardy pre malé a stredné podniky. Ich cieľom nie je urobiť z každej malej firmy veľký reportingový podnik, ale pomôcť jej pripraviť základné údaje v podobe, ktorú môžu použiť veľkí zákazníci, banky alebo investori. Európska komisia pri dobrovoľnom štandarde pre malé a stredné firmy uvádza, že má týmto podnikom uľahčiť odpovedať na požiadavky veľkých spoločností a finančných inštitúcií, ktoré podliehajú CSRD a majú malé a stredné podniky vo svojich hodnotových reťazcoch. Pre dodávateľov z toho vyplýva jednoduchá vec: požiadavky na údaje nemusia prísť naraz a nemusia byť hneď prísne. Môžu však postupne pribúdať a stať sa bežnou súčasťou obchodnej komunikácie.

Rizikom nemusí byť pokuta, ale strata zákazky

Menšie firmy sa často pozerajú na ESG cez otázku: „Musíme to zo zákona robiť?“ To je pochopiteľné, ale nemusí to byť najdôležitejšia otázka. Pre mnohé firmy nebude najväčším rizikom to, že dostanú pokutu za nevypracovaný ESG report. Reálnejším rizikom môže byť, že pri ďalšom tendri, rámcovej zmluve alebo dodávateľskom hodnotení nebudú vedieť doložiť údaje, ktoré konkurent už pripravené má.

Ak veľký zákazník potrebuje rýchlo vyhodnotiť dodávateľov, výhodu bude mať ten, kto vie odpovedať. Nie nevyhnutne ten, kto má najkrajšiu ESG prezentáciu, ale ten, kto má základné čísla, prehľad a vie ukázať, že rozumie vlastnej prevádzke. Uhlíková stopa sa tak môže stať podobným typom informácie ako certifikát kvality, finančné ukazovatele, referencie alebo spoľahlivosť dodávok. Nemusí rozhodnúť vždy. No v niektorých odvetviach môže byť jedným z faktorov, ktorý odlíši pripraveného dodávateľa od nepripraveného.

Čo by mala mať firma pripravené ako minimum

Dobrá správa je, že menšia firma nemusí začínať veľkou stratégiou ani rozsiahlym reportom. Prvý praktický cieľ môže byť jednoduchší: vedieť rýchlo a dôveryhodne odpovedať na základné otázky zákazníka. To znamená mať prehľad o spotrebe elektriny, plynu, tepla, pohonných hmôt alebo iných energií. Firma by mala poznať svoje hlavné materiálové vstupy, spôsob nakladania s odpadom, základné environmentálne riziká prevádzky, certifikácie a opatrenia, ktoré už prijala.

Dôležité je aj to, aby firma vedela, kto je za tieto údaje zodpovedný. V praxi často nejde o to, že údaje neexistujú. Problém je, že sú roztrúsené medzi účtovníctvom, výrobou, energetikom, skladom, dodávateľmi a manažmentom. Ak príde dotazník od veľkého zákazníka, firma potom zistí, že odpoveď nevie pripraviť rýchlo. Nie preto, že by nič nerobila, ale preto, že svoje údaje nemá usporiadané. To ešte nie je ESG stratégia. Je to základná obchodná pripravenosť.

Uhlíková stopa ako súčasť konkurencieschopnosti

V minulosti sa dodávateľ hodnotil najmä podľa ceny, kvality, kapacity a spoľahlivosti. Tieto faktory zostanú kľúčové aj naďalej. Postupne sa však k nim môže pridať ďalšia vrstva: schopnosť doložiť environmentálne a prevádzkové údaje. Pre firmu to môže pôsobiť ako administratíva navyše. V niektorých prípadoch ňou aj bude. No ak sa s údajmi pracuje rozumne, môžu mať aj praktickú hodnotu.

Spotreba energie nehovorí iba o emisiách. Hovorí aj o nákladoch a zraniteľnosti voči cenám energií. Údaje o materiáloch nehovoria iba o uhlíkovej stope. Hovoria aj o závislosti od vstupov, dodávateľov a cien komodít. Informácie o odpadoch nehovoria iba o environmentálnej zodpovednosti. Môžu ukazovať neefektívne procesy, straty vo výrobe alebo príležitosti na lepšie využitie materiálu. Preto by sa uhlíková stopa dodávateľov nemala vnímať iba ako povinnosť voči veľkým firmám. Môže byť aj signálom, ako dobre podnik rozumie vlastným nákladom, procesom a rizikám.

Menšie firmy nemusia robiť všetko, ale nemali by čakať

Nie každá menšia firma bude hneď potrebovať detailný výpočet uhlíkovej stopy. Nie každá bude musieť reportovať podľa rovnakých pravidiel ako veľké podniky. A nie každá pôsobí v odvetví, kde zákazníci už dnes vyžadujú podrobné údaje. To však neznamená, že sa oplatí čakať. Najskôr tieto požiadavky pocítia firmy, ktoré dodávajú veľkým priemyselným podnikom, exportérom, verejnému sektoru alebo zákazníkom s vlastnými klimatickými cieľmi. Pre tieto firmy môže byť výhodou, ak začnú skôr. Nie preto, aby mali dokonalý ESG report, ale aby vedeli rýchlo a dôveryhodne odpovedať na základné otázky zákazníka.

Udržateľnosť ako obchodná informácia

Uhlíková stopa dodávateľov ukazuje širší posun v celej ESG debate. Udržateľnosť sa postupne mení z témy komunikácie na tému informácií. Nejde iba o to, čo firma tvrdí, ale čo vie doložiť. Nejde iba o to, či má pekný dokument, ale či má údaje, ktoré sú použiteľné v obchodnom vzťahu. Pre veľké firmy sú tieto údaje súčasťou reportingu a riadenia rizík. Pre menšie firmy môžu byť súčasťou schopnosti udržať si zákazníkov a uspieť v dodávateľskom reťazci.

To neznamená, že každý dodávateľ sa má zo dňa na deň stať expertom na ESG. Znamená to, že základné nefinančné údaje sa môžu stať podobne dôležité ako finančné výkazy, certifikácie alebo obchodné referencie. A práve preto sa uhlíková stopa dodávateľov nebude týkať iba veľkých firiem. Postupne sa môže stať jednou z praktických otázok, ktoré ovplyvnia, kto bude v dodávateľskom reťazci pôsobiť ako pripravený partner a kto ako potenciálne riziko.