Biodiverzita a prírodný kapitál

Keď firme vypadne elektrina, problém je okamžite viditeľný. Stroje stoja, objednávky meškajú, náklady rastú a každý vie, že treba konať. Keď sa však zhorší pôda, ubudne opeľovačov, vyschne krajina alebo zmiznú prirodzení predátori škodcov, viditeľnosť problému prichádza pomalšie. Neobjaví sa na jednej faktúre a samotný problém často nemá jedného vinníka.

Napriek tomu môže byť jeho ekonomický dopad rovnako reálny. Práve preto sa biodiverzita a prírodný kapitál postupne dostávajú do sveta biznisu, financií a riadenia rizík. Nie ako romantická téma o ochrane prírody, ale ako otázka, od čoho je ekonomika v skutočnosti závislá.

Príroda ako infraštruktúra, ktorá neposiela faktúru

Prírodný kapitál znie na prvé počutie abstraktne. V skutočnosti ide o veľmi praktickú vec. Pôda umožňuje pestovanie potravín. Voda umožňuje výrobu, poľnohospodárstvo aj život v mestách. Opeľovače pomáhajú pri úrode. Lesy ochladzujú krajinu, zadržiavajú vodu a chránia pôdu. Mokrade vedia spomaliť odtok vody a zmierniť povodne. Predátori škodcov pomáhajú udržiavať rovnováhu v poľnohospodárskej krajine.

Tieto služby ekonomika často používala ako samozrejmosť.
Lenže ak sa začnú zhoršovať, prejaví sa to v nákladoch. V nižšej úrode. V drahšom poistení. V nedostatku vody. V škodách po povodniach. V prehrievaní miest. V slabšej kvalite pôdy. Alebo v tom, že firmy a samosprávy musia nahrádzať prirodzené funkcie krajiny technickými riešeniami, ktoré sú drahé a nie vždy rovnako účinné. Príroda teda nie je iba kulisa ekonomiky. V mnohých oblastiach je jej infraštruktúrou.

Biodiverzita nie je zoznam druhov, ale sieť funkcií

Pri biodiverzite si ľudia často predstavia ochranu vzácnych druhov. Rysa, orla, vlka, motýľa, orchideu alebo nejaký ohrozený hmyz. To je dôležité, ale pre ekonomiku je ešte podstatnejšia iná otázka: ktoré funkcie v krajine ešte fungujú?

Drží pôda vlahu?
Sú v krajine opeľovače?
Existujú prirodzení predátori škodcov?
Dokáže krajina zadržať vodu po prívalovom daždi?
Má pôda dostatok organickej hmoty?
Nie je územie príliš prehriate, vysušené alebo erózne poškodené?

Pre potravinový systém nie sú dôležité iba plodiny, ktoré vidíme na poli. Dôležitá je aj neviditeľná práca pôdnych mikroorganizmov, húb, dážďoviek, hmyzu, vtákov, netopierov, mokradí, remízok a rastlín, ktoré vytvárajú prostredie pre život. Ak tieto funkcie slabnú, problém sa nemusí prejaviť hneď. Úroda môže ešte niekoľko rokov vyzerať prijateľne. Potom však príde sucho, horúčava, nový škodca alebo prívalový dážď a ukáže sa, že systém už nemá rezervu. Pri biodiverzite preto problém často nespoznáme podľa toho, že zmizol jeden druh. Spoznáme ho podľa toho, že krajina začne horšie fungovať.

Ktoré druhy sú skutočne kritické?

Otázka, ktoré druhy sú pre potravinový reťazec kritické, je správna. Lenže odpoveď zvyčajne nie je jeden zoznam „najdôležitejších“ druhov. Často nejde o konkrétny druh, ale o skupinu organizmov a funkciu, ktorú plnia.

Opeľovače sú najznámejší príklad. No nie sú jediné. Pôdne organizmy zabezpečujú rozklad organickej hmoty a kolobeh živín. Prirodzení predátori škodcov pomáhajú brániť ich premnoženiu. Rastliny, stromy a krajinné prvky chránia pôdu pred eróziou, vytvárajú tieň a zadržiavajú vodu. Vodné a mokraďové ekosystémy pomáhajú čistiť vodu a stabilizovať vodný režim. Pre poľnohospodára preto nie je dôležité iba to, či v krajine prežije vzácny druh. Dôležité je aj to, či pôda zostane živá, či sa škodcovia nebudú množiť bez kontroly a či krajina nebude pri každom extréme reagovať kolapsom. To je dôvod, prečo je biodiverzita tak ťažká téma pre meranie. Nejde len o počet druhov. Ide o vzťahy medzi nimi.

Národné parky nestačia

Chránené územia sú dôležité. Bez nich by mnohé druhy a biotopy mizli ešte rýchlejšie. Problém však je, že ekonomika nefunguje iba v národných parkoch. Potraviny sa nepestujú v jadrových zónach chránených území. Väčšina miest, ciest, skladov, výrobných areálov, polí, sadov a vodných tokov sa nachádza v bežnej krajine. Práve tam vzniká veľká časť ekonomickej hodnoty, ale aj veľká časť tlaku na pôdu, vodu a ekosystémy. Ak biodiverzita zostane len v národných parkoch, nebude stačiť.

Poľnohospodárska krajina potrebuje medze, remízky, stromy, mokrade, zdravú pôdu, prirodzených predátorov škodcov a priestor pre opeľovače. Mestá potrebujú zeleň, tieniace prvky, vodu a priepustné povrchy. Priemyselné areály potrebujú riešiť prehrievanie, odtok vody a klimatickú odolnosť. Developeri potrebujú počítať s tým, že územie nie je len parcela, ale časť širšieho systému. Biodiverzita nemôže byť zatvorená za tabuľou „národný park“. Ak má pomáhať ekonomike, musí existovať aj tam, kde ekonomika reálne funguje.

Invazívne druhy: prirodzený vývoj alebo problém?

Pri invazívnych druhoch vzniká zaujímavá otázka: ak v prírode prežíva silnejší a prispôsobivejší druh, prečo vlastne bránime tomu, aby sa nový druh rozšíril? Na prvý pohľad to môže znieť logicky. Príroda sa vždy menila. Druhy migrovali, prispôsobovali sa, niektoré ustúpili a iné sa presadili. Lenže invazívne druhy nie sú vždy len „prirodzená zmena“. Často ide o druhy, ktoré sa do nového prostredia dostali vďaka ľudskej doprave, obchodu, presunom tovarov, lodnej doprave, chovu alebo zámernému pestovaniu. V novom prostredí nemusia mať prirodzených nepriateľov, parazity alebo konkurentov. Domáce druhy s nimi nemali dlhý spoločný vývoj, a preto na ne nemusia byť pripravené.

Problém teda nie je v tom, že príroda sa mení. Problém je v rýchlosti a rozsahu zmeny. Ak nový druh vytlačí domáce druhy, zmení potravinový reťazec, poškodí plodiny, ohrozí opeľovače alebo naruší vodné ekosystémy, nejde iba o otázku „kto je silnejší“. Ide o otázku, či sa rozpadávajú funkcie, na ktorých závisí krajina a ekonomika. Zároveň však platí, že klimatická zmena bude nútiť krajiny premýšľať aj o adaptácii. Niektoré druhy alebo odrody, ktoré boli kedysi typické pre teplejšie oblasti, môžu byť v budúcnosti vhodnejšie pre suchšie a horúcejšie podmienky. Rozdiel je v tom, či ide o premyslenú adaptáciu s vyhodnotením rizík, alebo o nekontrolované šírenie druhu, ktorý môže spôsobiť nové škody. Cieľom teda nemá byť zakonzervovať prírodu v minulosti. Cieľom má byť zabrániť tomu, aby sme stratili funkcie, ktoré krajinu robia úrodnou, stabilnou a odolnou.

Prečo môže obnova prírody dávať ekonomický zmysel

Európska komisia uvádza, že každé euro investované do obnovy prírody môže priniesť približne 4 až 38 eur v prínosoch. Netreba to chápať ako garantovaný výnos na účte. Je to odhad širších ekonomických prínosov, ktoré vznikajú najmä cez zdravšie ekosystémy, čistejšiu vodu, odolnejšie poľnohospodárstvo a nižšie škody z extrémneho počasia.

Ak teda obec obnoví mokraď, nevznikne iba „prírodný projekt“. Môže vzniknúť priestor, ktorý zadrží vodu pri prívalovom daždi, zmierni lokálnu povodeň, ochladí územie, podporí druhy viazané na vodu a zlepší kvalitu prostredia. Ak farmár zlepší organickú hmotu v pôde, nejde len o environmentálne opatrenie. Pôda môže lepšie držať vodu, byť odolnejšia voči suchu a menej náchylná na eróziu. Ak mesto vysádza stromy a vytvára zelené plochy, nejde len o estetiku. Znižuje prehrievanie, zlepšuje kvalitu života a môže obmedziť náklady spojené s horúčavami.

Ekonomický prínos obnovy prírody preto často neprichádza ako jeden nový príjem. Prichádza ako nižšia škoda, nižšie riziko, stabilnejšia produkcia, zdravšia pôda, dostupnejšia voda alebo vyššia odolnosť územia. To je menej viditeľné než nová výrobná linka, ale pre ekonomiku to môže byť rovnako dôležité.

Biodiverzita je ťažšia ako uhlík

Pri uhlíku má svet aspoň základnú spoločnú jednotku: tonu CO₂ alebo CO₂ ekvivalentu. Nie je to dokonalé, ale umožňuje porovnávať, počítať a nastavovať ciele. Pri biodiverzite nič také jednoduché neexistuje.

Mokraď pri obci, pôda v poľnohospodárskej krajine, les na svahu, opeľovače v sade alebo predátori škodcov na poli majú lokálnu funkciu. Nedajú sa jednoducho presunúť do tabuľky a nahradiť rovnakým číslom inde. Ak sa zničí biotop na jednom mieste, neznamená to automaticky, že ho vieme vyvážiť projektom niekde ďaleko. Príroda nie je účtovná položka, ktorú stačí presunúť z jednej strany na druhú. Preto bude pri biodiverzite ešte dôležitejšie než pri uhlíku nepodľahnúť jednoduchým skratkám.

Áno, potrebujeme dáta. Áno, firmy, banky aj verejné inštitúcie budú musieť lepšie rozumieť prírodným rizikám. Ale ak sa z biodiverzity stane len ďalší komplikovaný reporting bez reálnych opatrení v krajine, minie sa podstata. Cieľom by nemalo byť vytvoriť dokonalú byrokraciu na meranie prírody. Cieľom by malo byť obnovovať funkcie, ktoré vieme pozorovať priamo: vodu v krajine, zdravšiu pôdu, vyššiu odolnosť voči povodniam a suchu, viac priestoru pre opeľovače a prirodzenú reguláciu škodcov.

Prečo je to téma zaujímavá aj pre firmy mimo poľnohospodárstva

Pre firmy je biodiverzita dôležitá nie preto, že by mali počítať každý druh hmyzu vo svojom okolí. Dôležitá je preto, že strata prírodných funkcií sa môže prejaviť v nákladoch a rizikách. Poľnohospodárstvo rieši pôdu, vodu, opeľovanie a škodcov. Potravinárstvo rieši stabilitu vstupov. Stavebníctvo a developeri riešia zábery pôdy, povolenia, vodu a prehrievanie územia. Poisťovne riešia povodne, sucho, zosuvy a škody na majetku. Banky môžu riešiť, či klientove aktíva alebo dodávateľské reťazce nie sú vystavené prírodným rizikám. Samosprávy riešia kvalitu života, vodu, teplo a škody po extrémoch.

Svetové ekonomické fórum odhadlo, že viac ako polovica svetového HDP je stredne alebo vysoko závislá od prírody a jej služieb. Veľká časť ekonomiky tak stojí na „službách prírody“, ktoré sa v bežnom účtovníctve často objavia až vtedy, keď prestanú fungovať. Pre firmu preto môže byť praktickejšie nepýtať sa: „Ako budeme reportovať biodiverzitu?“ Lepšia otázka znie: „Od ktorých prírodných systémov sme závislí a čo sa stane, ak prestanú fungovať?“

Prírodný kapitál ako obchodná informácia

Európska environmentálna agentúra uvádza, že 81 % hodnotených biotopov v EÚ je v zlom alebo nepriaznivom stave; podobne zlý alebo nepriaznivý stav sa týka aj významnej časti hodnotených druhov a vtákov. To neznamená, že zajtra skolabuje celá ekonomika. Znamená to však, že prírodný systém, na ktorom ekonomika stojí, stráca časť svojej odolnosti. A práve odolnosť je kľúčová. Ekosystém môže ešte fungovať, kým nepríde tlak v podobe sucha, povodní, chorôb, škodcov, horúčav či výpadkov vody. Potom sa ukáže, či krajina mala rezervu, alebo bola už príliš oslabená. Firmy budú potrebovať vedieť, kde sú vystavené prírodným rizikám, ktoré vstupy môžu byť ohrozené a ktoré lokality budú v budúcnosti drahšie, rizikovejšie alebo horšie poistiteľné.

Nejde o návrat do minulosti

Pri biodiverzite nejde o to, aby sme prírodu zakonzervovali v stave, v akom bola pred sto rokmi. Klíma sa mení, krajina sa mení a meniť sa budú aj druhy, ktoré v nej dokážu fungovať. Otázka preto nestojí tak, či má príroda zostať navždy rovnaká. Otázka znie, či si dokážeme udržať funkcie, ktoré od nej potrebujeme: pôdu schopnú produkovať potraviny, krajinu schopnú zadržať vodu, ekosystémy schopné tlmiť extrémy, prirodzených predátorov škodcov, opeľovače, vodu a suroviny.

Ak tieto funkcie oslabnú, účet nepríde ako faktúra od prírody. Príde cez vyššie škody, drahšie vstupy, slabšiu úrodu, horšiu poistiteľnosť, drahšiu infraštruktúru, konflikty o vodu a väčšiu neistotu v dodávateľských reťazcoch. Vo výsledku väčšina firiem stratu biodiverzity pravdepodobne neuvidí ako samostatný problém vo svojich výkazoch. Nebude tam položka s názvom „úbytok opeľovačov“, „zhoršený stav pôdy“ alebo „slabšia odolnosť krajiny“.

To však neznamená, že sa ich to nedotkne. Ak sa zhoršený stav pôdy, nedostatok vody, úbytok opeľovačov alebo premnoženie škodcov premietnu do vyšších nákladov v poľnohospodárstve a potravinárstve, dôsledky sa môžu postupne preniesť aj do širšej ekonomiky. Drahšie potraviny zvyšujú životné náklady domácností, vytvárajú tlak na mzdy a v konečnom dôsledku môžu ovplyvniť aj nákladovú základňu a ziskovosť podnikov. Pre väčšinu firiem teda biodiverzita nebude viditeľná ako priame riziko. Skôr sa objaví nepriamo – cez ceny vstupov, mzdy, poistenie, vodu, dostupnosť surovín, kvalitu lokalít alebo stabilitu dodávateľských reťazcov. A práve preto je táto téma zradná: keď sa jej dopady objavia v číslach, firmy ich často nebudú nazývať stratou biodiverzity. Budú ich nazývať rastom nákladov.